Ráno ma riadna kosa prinútila vstať už 4:20. O piatej som bol na ceste. V podstate mi to trochu hralo do karát, lebo na útulňu Andrejcová v Nízkych Tatrách, kam som sa chcel dnes dostať, je to odtiaľto riadna štreka. Niekoľko hodín šliapem cez pekné lesíky a lúčky Slovenského raja až nad sedlo Besník, odkiaľ je parádny výhľad na Kráľovu hoľu a okolie.

Dnešný deň považujem za rozhodujúci na mojej púti. Keď ma nezlomí spolomovaný úsek hrebeňa, tak už ma asi fakt nezlomí nič. Ak mám byť naozaj nezmar, ako ma podaktorí označujú, tak teraz sa to môže potvrdiť :-) Cez polomy som čiastočne išiel minulý rok a mám na to neblahé spomienky, ale aspoň viem, čo ma približne čaká. Ráno bolo krásne a bezoblačné, z Andrejcovej bolo vidno celé Vysoké Tatry. Po ceste na Veľkú Vápenicu ma potešilo moje prvé stretnutie s tetrovom vo voľnej prírode. Smerom do sedla Priehyba sa už začínajú polomy - nepríjemné, ale prekonateľné. Dole som stretol veľkú partiu turistov v strednom veku. Robili hrebeňovku Nízkych Tatier. Batohy nakladali na nákladné auto, schádzajú totiž do Závadky nad Hronom, aby sa vyhli polomám. Vraj chcú potom z Čertovice pokračovať ďalej. Chvíľu som počkal, kým sa ovzdušie ukľudní. V smere na Kolesárovú je na strome ceduľa s nápisom "zákaz vstupu do lesa". Aj tak počítam s iným riešením. Chvíľu som prechádzal po zvážnici okolo hrebeňa. Na všetkých zvážnicových odbočkách smerom na hrebeň sa stretávam s rovnakými ceduľami ako v sedle. Vybral som si teda jedno vyčistené kalamitisko a vydal som sa po traktorovej spájačke rovno proti vrstevniciam. Srdce mi tĺklo až v krku - prevýšenie tento kopec rezal veru natvrdo. Našťastie som sa v určitej výške konečne dostal do lesa a tu narazil na široký chodník. Ten viedol až k poľovníckej chate pod vrcholom Kolesárovej, o ktorej som už počul. Aspoň presne viem, kde som. Pri Kolesárovej je to už pravdaže riadne zalámané. Dokonca som raz musel vytiahnuť aj kompas. Riadil som sa heslom - pomaly a opatrne - pokiaľ dôjdem, to je teraz jedno, do večera času dosť. Od Priehyby až po Zadnú hoľu mi cesta trvala niečo medzi dvoj až trojnásobkom času uvedeného na rázcestníkoch. Tu sa vychádza z lesa do hôľneho terénu, čo mi umožňuje na chvíľu pookriať. Ďalší polom sa začína nad Havraňou Poľanou. Odtiaľ je to striedavo dobré, horšie a dosť zlé asi do polovice cesty na Ramžu. Po tej polovici je to už totálne neschodné, a tak som stratil chodník. Čo už.

Vstal som niečo pred ôsmou. Veď dnes mi stačí dôjsť po Štefánikovu chatu, alebo po Chopok, takže pohodička. Zdržal som sa v obchode a pomaličky som sa vydal naspäť na Čertovicu. Pri strmom výstupe na Lajštroch ma ako obvykle riadne spekalo slnko, ale na vrchu som bol odmenený pekným výhľadom. Až po Štefánikovu chatu sa išlo úplne v pohode. Prišiel som dosť skoro na to, že som tu plánoval aj prenocovať. Stretol som tu aj známych, ktorí sa údajne tiež kedysi vydali po magistrále z Devína, ale skončili po troch dňoch kvôli počasiu. Potešili ma aj tým, že mi kúpili polievku a pivo. Rozmýšľal som ako ďalej. Hovoril som si, že skúsim vybehnúť na Ďumbier a prípadne sa ubytujem na Kamennej chate pod Chopkom. V Krúpovom sedle pod Ďumbierom som si Čechmi nechal strážiť ruksak a dostal som aj upiť z čerešňovice, vraj aby som im "postrážil holky", ktoré sa tiež rozhodli odskočiť si na Ďumbier. Na Ďumbieri, teda na najvyššom vrchole celej magistrály, bol skutočne neskutočný výhľad, jedna báseň.

...no a zrejme aj preto vstávam ako posledný o štvrť na deväť. Vonku zase slnečno. Počas celého prechodu hrebeňom bolo stopercentné počasie. To sa mi ešte nestalo. Za pofukovania riadneho vetríka som sa starou známou cestičkou dostal na Latiborskú hoľu a odtiaľ na Veľkú Chochuľu, kde bol už tradične parádny výhľad na Veľkú Fatru, Chočské vrchy a všetko okolo. Zostup z prašivej bol dosť zdrvujúci, ale v sedle ma aspoň čakala studnička. Po prudkom výstupe som sa dostal približne do stredu celej púte, na Kozí Chrbát, preslávený aj ako Veľký Kokón. Odtiaľto som napísal sms-ku kamarátovi Peťovi, ktorý sa so mnou stavil o fľašu výbornej borovičky, že nedôjdem až na Devín. Neviem prečo, ale mal som taký pocit, že dôjdem, veď zatiaľ bolo je fajn. Na Donovaly to bolo ešte zdĺhavých sedem kilometrov. Nad Donovalmi som sa pokúšal uvariť Vifon za pomoci pevného liehu, no bolo z toho viac smradu a špiny ako úžitku. Radšej som si ešte v donovalskej kolibe dal dobre mastné strapačky, ale najprv som sa musel vkradnúť na záchod a upraviť svoj zovňajšok tak, aby som bol spoločensky prijateľný - verte, že to bolo už treba. Na spánok som si vybral predsienku jedného údolného vlekárskeho bufetu.

Dnes pôjdem už šiesty deň sám, ale mal by som doraziť na Kráľovu studňu a stretnúť sa tam so Samom. Pri úvodnej rannej rozcvičke - teda pri výstupe na vrch Zvolen - ma predbehol jeden týpek. Dali sme sa do reči, že kto kam ide a tak, a vysvitlo, že Laco (tak sa volal) ide už týždeň trasu Matra - Fatra - Tatra, ktorú si vytýčil. Jeho plán ma zaujímal, lebo som ešte o uskutočnení niečoho podobného nepočul. Mal stanovenú trasu o dĺžke 430km a plánoval ju na dva týždne aj s koncovými výstupmi na Kriváň a Gerlach. Po ceste sme sa porozprávali o skúsenostiach z putovania a po hodinke sme sa rozišli, lebo Laco mal viac naponáhlo, keďže sa mal dostať až k chate pod Borišovom. Príroda sa trochu menila, postupne som prechádzal do Veľkej Fatry a bolo tu fakt pekne. Spestrením boli najmä rôzne zaujímavé skalné útvary. Až pod Rybovské sedlo za sebou nasleduje hra viacerých prudkých stupákov a klesákov, lahôdka pre lýtka kolená. V sedle pod Krížnou som si pri salaši konečne mohol nabrať vodu. Slniečko sa už teší, ako ma bude roztápať pri výstupe na Krížnu. Odmenou mi je hore, ako ináč, bezchybný výhľad. Z Krížnej na Kráľovu studňu je to už úplná pohodička. Samo by sa mal dostaviť z obce Turecká, čiže mal na programe tiež slušný výstup. Počkal som ho v horskom hoteli v bufete. Po privítacej borovičke s horcom sme sa samozrejme presunuli na "lacnejšie" noclažisko, než je horský hotel. Konkrétne sme si zvolili povalu neďalekého rozpadnutého domu. Mal som už totiž s týmto domom dobré skúsenosti, dá sa tu v suchu dobre vyspať. Od Sama som dostal dve čisté tričká, čo mi veľmi pomohlo, mohol som totiž svoje dve nechutne lepkavé, prepotené a smradľavé tričká rovno vyhodiť, lebo už to bol naozaj humus. Samo pravdaže priniesol aj nejaké to víno, tak sme si vypili, porozprávali čo je nové v civilizácii a išli sme spať.

Ráno sme skočili do hotela na praženicu. V bufete sa nedali prehliadnuť dvaja skinhedi v teplákoch s tetovaním SS a s cigánkami na kolenách, ktorí si na raňajky dávali červený strik. Cigánky vyzerali ledva na 15, chalani si zrejme v hoteli spravili lacný víkend. Celkom vtipný obrázok. My sa ale musíme pobrať, lebo dnes sa máme stretnúť až pri symbolickom strede Európy s Gustom a Robom, ktorí majú prísť podporiť výpravu. Navyše, ako sa neskôr zistilo, som sa prerátal pri počítaní šliapacieho šasu na dnešný úsek a napočítal som o také dve hodinky menej, hehe. Po dlhšej ceste lesom sme prechádzali aj okolo jedného fajn prístreška na spanie a zišli sme do sedla Malý Šturec. Tu sa začínajú Kremnické vrchy. Smerom do sedla Turecká cesta sa nám trochu zamračilo, pohrmkávalo a po ceste na Svrčinník už mierne pršalo. Cesta na Svrčinník bola nekonečná a vrchol nebol ani označený. Prechádzali sme cez peknú rezerváciu, kde bolo na niektorých miestach cítiť riadny mačací smrad - možno tu bol rys.