Ráno sme vytiahli kliešte a vypadli. V noci sa vypršalo a vyhrmelo do sýtosti, takže nás opäť čakal horúci deň. Po dlhej zvážnici sme sa presunuli ku Hornádu, kde sme boli nútení predierať sa asi 1,5 metra vysokou hustou burinou. V Kysaku sme sa na chvíľu stavili v krčme kvôli schladeniu. Výčapníka sme sa spýtali, či je už zostavená vláda a ako prebiehajú MS vo futbale, lebo sme so sebou samozrejme žiadne rádiá a ani inú zbytočnú výpočtovú techniku nebrali a teda sme zostali bez informácií. Po návšteve potravín nás čakal výstup na peknú vyhliadku Jánošíkova bašta.

Po malej zachádzke do potravín v Kavečanoch sa po určitej dobe červená značka na okraji Košíc začala konečne radikálne stáčať smerom na západ. Veď sme sa už začínali zhovárať v šarišskom nárečí. Po ceste k chate jahodná sme stretli dokonca aj turistov. Neskôr sme sa dozvedeli, že ide o katolíkov putujúcich na odpust do Levoče. My sme však doputovali do reštaurácie na chate jahodná. Čašníčka sa k nám správala dosť nevrlo na to, že sme boli zákazníci, ale kašlali sme na ňu, veď sme boli hladní. Keď si už pani čašníčka myslela, že sa nás konečne zbaví, Robo si ešte objednal zmrzlinový pohár. Asi sme vyzerali zle, neviem to posúdiť. Po zaplatení nás čakal už tradične výstup na priamom slnku. Asi po hodine sme prišli k chate Lajoška.

Ráno bolo polooblačné až oblačné počasie, ale nepršalo. Pod Kojšovskou hoľou nás čakala iba zavretá chata Erika. Čo už. Na Troch studniach sme aspoň nabrali vodu a čakal nás dlhší úsek lesom spojený s výstupom na Kloptáň. Tu si z vnútornej strany vrchnáku od vrcholovej knihy osy postavili hniezdo. Ďalšie štípance už fakt nepotrebujem. Z kloptáňskej rozhľadne som videl ako sa zbiehajú mraky. Žeby dážď? Zatiaľ sme po ceste pršiplášte ani raz nemuseli vyťahovať. Keď sme schádzali z Kloptáňa, prešvihli sme odbočku zo zvážnice. Chyba. Museli sme sa vracať strmo hore kopcom. To sa už ale spustil strašný lejak a my sme stále nemohli nájsť značku. Tá totiž smerovala kamsi do hustého a hlavne mokrého krovia. V lejaku som bol nútený vytiahnuť mapu. Po istých peripetiách sme chodníček našli, no čoskoro sa opäť stratil v kroví, čo sa viackrát zopakovalo. Robo hrešil ako pohan, ale nedalo sa robiť nič iné, než viac či menej intuitívne v čoraz prudšom daždi hľadať chodník. Keď sme dorazili do sedla Jedľovec, mal som topánky aj nohavice premočené na sračky. V každej topánke bazénik vody. A to nás ešte čakali dobré dve hodiny šliapania do Štósu. Z chodníkov sa stali rozbahnené potoky. Situácia bola o to povážlivejšia, že sme si neboli istí tým, kde a ako dnes spať, aby sa nám aspoň trochu vyschli topánky a veci. Na asfaltke nad kúpeľmi štós sme znovu nevedeli nájsť značku, čo sa po desiatich minútach vyriešilo. Totálne mokrí sme zišli do mierne spustnutých kúpeľov. Hľadali sme nejaký nocľah. Decká čo sa tu liečili nás nasmerovali na recepciu hotela. Robo tam pri pani recepčnej tak vytrvalo kvapkal na koberec a zisťoval, či by sa predsa len dve miesta na prespanie nenašli, až vysvitlo, že aj pani je vlastne zdatná turistka a že možno sa nájdu dve miesta v dome, kde bývajú kúpeľní maséri. Pre dnešok sme zachránení. Nocľah za 200sk, sprcha a hajzeľ, čo viac si môžeme priať. Roztiahli sme všetky mokré aj nemokré veci po izbe a zachrápali sme. Ktovie aké počasie nás čaká zajtra...

Hneď zrána pršalo. Napriek tomu, že som si napchal igelitové vrecká do topánok, mal som nohy premočené za pár minút chôdze mokrou trávou. Robo na svoje topánky minul celú výplatu a tak je na tom lepšie. Prešli sme okolo kostola sv. Márie, tu by sa v predsieni tiež dalo dobre v suchu spať. Kráčali sme cez divé a tmavé Volovské vrchy, Robo išiel trochu popredu. Značka zrazu odbočila zo zvážnice a roba nebolo vidno, hovoril som si, že hádam odbočil. Dlho sa však neukazoval. Kdesi v strede cesty cez hustý ihličnatý les smerom na Osadník som chvíľu čakal a za chvíľu som už počul Roba volať. Zabudol a odbočiť a teraz ma dobiehal. Ešteže to pomerne skoro zistil. Cez mokrý les pokračujeme ďalej. Na prestávku veľmi nepomýšľame, ani si nie je kde sadnúť, všade je blato a voda. Smerom pod Pipitku už Robo opäť hreší pri každom pošmyknutí na halúzke, či nezriedkavom zaborení členku do bahna. Po ceste do Uhornianskeho sedla sme videli zvláštne nesystematický, zjavne "čierny" výrub smrekov o hrúbke "tak akurát do pece". Neskôr sme narazili aj na kopy narúbaných polienok a potom na auto značky Ávia a chlapov nakladajúcich polienka na korbu. Robo vraví, že dnes má zlú náladu a preto zlodejov udá. Zapamätali sme si značku auta a ide sa ďalej. Za Uhornianskym sedlom sme si konečne po dlhšej dobe dali päťminútovú pauzu. Bez zbytočných rečí (aby nám do huby nenapršalo) sme postupovali cez hlbšie lesy len za sprievodu kvapiek a Robových nadávok ešte takých 10 kilometrov na Skalisko. Namiesto vyhliadky nás prirodzene čaká iba hmla. Postupne zostupujem k dnešnému cieľu, teda k chate Volovec. Robo mal byť vpredu, no nebolo ho vidno. Neskôr vysvitlo, že na Skalisku v hmle stratil značku a tak krúžil istú chvíľu okolo brala. Konečne sme dorazili do chaty. Privítal nás celkom milý, i keď polomaďarský manželský pár. Dobre sa o nás postarali, krivé slovo na ich adresu povedať nemôžme. Pri peci nám vysušili veci, najedli sme sa a zohriali, dokonca tu čapovali aj pivo. A to všetko za mimoriadne ľudové ceny. Zase sme raz mali riadne šťastie. Chatu totiž vraj otvorili len dnes po týždňovej pauze. Nechcem si ani predstavovať aké by to bolo, keby sme sem dorazili napr. o deň skôr. Okrem nás tu bola len partia Maďarov, ktorí sa zabávali do noci, ale my sme boli unavení, a tak sme zaspali ako polená.

Ráno bolo pod mrakom. U chatárky som si ešte (využijúc miestne ceny) kúpil utopencov a chlieb na cestu a rozlúčil som sa s Robom. Ten musel zísť dole do Rožňavy, lebo dlhšiu dovolenku v robote nedostal. Prisľúbil, že sa vráti, keď to bude možné, a ja pokračujem sám. Nebral som to nijako negatívne ani pozitívne, bola to skôr taká ukľudňujúca zmena. Ráno som hneď musel vyšliapať naspäť hore na Skalisko. Odtiaľ som už kráčal po červenej, zastavil ma iba nápis na strome - zákaz vstupu, les postriekaný nebezpečnou látkou Cyplex. No ale čo mám robiť, veď halúzky oblizovať nebudem a inej cesty predsa nieto. Prechádzal som rúbaniskami s peknými výhľadmi na rozľahlé Volovské vrchy, kde som využil aj foťák, čo mi Robo zanechal na cestu. Spustil sa aj dážď, no v sedle Súľová prestal. Netušil som, že bol prvý aj posledný minimálne na ďalší týždeň (bola nedeľa). Zo sedla chodník viedol, peknými zákutiami a rúbaňami s výhľadmi až do sedla Dobšinský vrch. Tu značka prechádza do Slovenského raja. Zanedlho sa vynorila vyhliadka na staré známe Dedinky, kde už mám čo-to zažité aj pochodené.