Dnes nás čaká riadny kus cesty. Majo s Ondrom nás upozorňovali, že ide asi o 50 kilometrový úsek - teda ak sa chceme dostať na Veľkú Javorinu. Mne sa to podľa mapy nezdalo byť až tak veľa, ale pravdu mali, ako sa neskôr zistilo, predsa len oni. Pri kyselke po ceste do Drietomy sa chodník otáča o 360 stupňov, čo je dosť nešťastne vyznačené, takže sme sa tu trochu pomotali. Zanedlho nás zas čakal úsek krížom cez pšeničné pole. V Drietome sa nás v krčme čašník pýtal, či ideme na pohodu, ktorá sa vtedy konala. Po 21 dňoch mi takáto otázka prišla dosť vtipná. Hudobný festival s tisícmi ľudí by bolo to posledné miesto, kam by som sa momentálne vybral. Z Drietomy nás čakal poriadny stupák pod Ihriská. Pri sedle Pod Sokolím Kameňom sme rozložili oheň. Treba sa bez ohľadu na postupujúci čas poriadne najesť. Klobása, slanina, horčica, cibuletka...a ide sa ďalej. Ináč, touto cestou by som sa rád poďakoval tete z lazov /tuším to boli Hulvákovci/, ktorá ma po otázke či tu je niekde voda poslala k zamknutej studni...čo už. Po hrane nášho suverénneho územia sme postupne prešli do cudziny. V najbližšom bufete som pri kupovaní chladeného piva zabudol, že tu vlastne neplatia naše peniaze, no nakoniec nám predali pitie aj za SK. Mimochodom, bolo asi pol tretej a nás čakal ešte asi 23 kilometrový úsek na Veľkú Javorinu. Zbierali sa aj mraky na búrku, vraj sa má otočiť počasie. Nakoniec nás však dážď aj dnes po celý deň obchádzal. Po dlhej asfaltke sme na dlhšiu chvíľu zašli na lesný chodník, stretli sme jednu danielicu, ináč nič extra zaujímavé. Aj keď sme riadne makali, k Veľkej Javorine sme sa priblížili až keď sa stmievalo. Mali sme toho na dnes tak akurát dosť, veď toto bol celkovo najdlhší denný úsek celého výletu. Hore nás o pol desiatej čakala zamknutá Holubyho chata. Niekto bol vo vnútri, ale na opakované klopanie nereagoval, resp. treba veci pomenovať pravými slovami a povedať, že na nás sral. Rozložili sme celtu a uložili sa na betóne. V noci našťastie nepršalo.

Pomerne skoro ráno z chaty vyliezol chlapík, povedal som mu, že to akurát balíme, on iba že v pohode, len aby sme tam nenechali bordel. Lucia mu povedala o tom, ako sme večer klopali, no na to akosi nereagoval. Milý chlapík. Chodník zrána viedol po hranici, neskôr sme zišli ku prvým kopaniciam. Tu ma napadlo, že keď sme už na myjavských kopaniciach, oplatilo by sa kúpiť od niekoho pravú domácu kopaničiarsku slivovicu. Ujala sa nás jedna pani, ktorá sa spýtala istého chlapíka kompetentného v danej oblasti, no ten po pol hodine dofrčal na bicykli, že vraj momentálne na predaj je iba ražné, 80 korún za liter. My ale nepotrebujeme oslepnúť, ale si pochutiť, takže odchádzame. V Myjave sme v Bille dobre nakúpili a pokračovali sme po mimoriadne prašnej ceste, ktorej prašnosť nám neustále pripomínali tatrovky rútiace sa po nej. Čoskoro sme ale dorazili k ďalším kopaniciam, kde sme znova skúsili šťastie so slivovicou. Hneď prví oslovení ľudia nám vedeli pomôcť. Domáci hospodár vravel o 300 korunách za liter výbornej slivovice. Samozrejme, pri takej cene nám najprv musel dať okoštovať. Slivovica to bola naozaj znamenitá a vynikajúca. Slovo dalo slovo a pri kúpe dvoch litrov cenu upravil na 250 korún. Ináč, keby ste niekto hľadali ten dom, je to v Hornej Polianke, zhruba v strede kopanice po ľavej strane, poznávacie znamenie je malý vlčiak v klietke. Spokojní sme sa pobrali smerom na Bradlo, Pred Jandovou dolinou sa nám mierne stratila značka, no prešli sme popri obore s pestovanými danielmi a hneď sa znovu objavila. Vystúpili sme na pomník slovenského národovca M.R. Štefánika, ktorý sa zaslúžil o vymanenie Slovače z maďarského područia. Česť jeho pamiatke. Vlastne som tu ešte nebol, a tak som skonštatoval, že je to fakt pekné miesto aj stavba. V bufáči pod pomníkom mali výhodnú TESCO colu za 5 korún. Na Štefánikovu počesť sme si ešte štrngli novonadobudnutou slivovicou a pobrali sme sa smerom do Brezovej. Za Brezovou sa ide kus po asfaltke do kopca na Dlhé rovne. Nebolo tu však nijaké extra miesto na spanie. Po niekoľkých minútach chôdze sme však narazili na skvelú poľovnícku chatu s veľkou zastrešenou terasou a ohniskom. Uvaril som ešte cestoviny s paradajkou a cibuľou, celkom sa to dalo aj jesť. Vedel som ale, že zajtra ma čaká oveľa hodnotnejšia strava, konkrétne rezne, lebo na hrade Dobrá Voda som sa mal stretnúť s rodičmi, ktorí tu vraj budú na výlete. Noc na terase chatky bola pokojná, akurát jedna líška si uprostred noci v bezprostrednej blízkosti chatky neodpustila vytrvalé hlasité štekoty.

Zavčas rána sme vyrazili smerom na dobrovodský hrad. Vedie k nemu nenáročná prechádzková lesná cestička. Na hrade som zistil, že vraj mám zísť za rodičmi do dediny. Mama skonštatovala, že vyzerám menej spustnuto ako čakala, čo je po 23 dňoch cesty celkom potešujúce. Špinavé šatstvo som konečne vymenil z čisté a dostal som riadnu dávku jedla. Prišiel aj brat, s ktorým som sa dohodol, že spolu pôjdeme po Záruby. Lucia má toho už totiž dosť a tu v Dobrej Vode končí. Ani sa jej nečudujem, na dievča sfúkla slušný kus cesty. S Maťom sme postupovali smerom k horárni Raková. Zhruba v týchto miestach boli popri ceste zaujímavo čiastočne napílené stromy, teda napílené len zhruba do trištvrťky, ktoré len čakali na to, kedy sa zrútia na okoloidúcich. Prešli sme popri železnici a postupne sme sa prepracovali k dosť prašnej vápenke. Tu sme videli pomník postavený dvom chlapcom, ktorých životy na vyhasli na ceste, zrejme pri autonehode. Pomník uvádzal aj ich vek, 21 a 26 rokov. Pýtam sa brata: "Koľko máš rokov?" On vraví: "26 a ty?" "21." Aj preto sa rýchlo presúvame konečne na lesnú cestičku. Tá nás postupne doviedla až na peknú vyhliadku Havrania skala. Pred Zárubami sme vošli do zaujímavej rezervácie, kde sú velikánske staré jasene, aké som veru v Malých Karpatoch ešte nevidel. Na Zárubách je postavený dvojkríž, pri ktorom sme sa bohužiaľ nemali čím odfotiť. Tu sa naše cesty rozchádzajú. Maťo odišiel smerom do Smoleníc a ja pokračujem smerom na hrad Ostrý Kameň. Cesta je to vskutku pekná, vedie aj okolo viacerých skalných útvarov až po pomerne nedostupne položenú hradnú zrúcaninu. Rozmýšľal som, či tu mám spať, no rozhodol som sa to potiahnuť na horáreň so španielsky znejúcim názvom "Mon Repos", lebo mi to dovoľoval čas. Zostup z Ostrého Kameňa bol krutý, tu som si aj mierne odpísal jednu nôžku, ktorú už tieto zostupy asi nebavili. Po ceste dole ma pobavil pohľad na jedno dievča, asi staršie odo mňa, ktoré bez problémov močilo rovno v strede strmo klesajúceho chodníka. Asi o hodinu a trištvrte od Breziniek som už mierne dokríval k strašidelne vyzerajúcej spustnutej horárni Mon Repos. Na spánok som sa radšej zložil v sympatickom altánku pri neďalekej chatke.

Dnes som už mal jasnú predstavu o tom, ako doraziť do cieľa. Chcel som to sfúknuť za dva dni, kým si to noha nerozmyslí a predčasne neukončí môj ku koncu sa chýliaci výlet. Myšlienkami o nejakom cieli som sa doteraz nezaoberal, pretože samotná cesta bola dosť zaujímavá. Lenže vôňa domova v kombinácii s relatívnou blízkosťou hradu Devín mi už začínala pripomínať, že fakt idem až z Dukly a fakt som už až tu. Noha sa spočiatku tvárila, že to bude lepšie, no postupne sa to zhoršovalo. Zaujímavý bol po ceste lúčnatý vrch Klokoč, posiaty 1,5 metra vysokým na žlto rozkvitnutým divozelom. Čakal ma ešte výstup na Vápennú. Tam bola nová rozhľadňa, z ktorej bol dobrý výhľad na okolie, ba povedal by som, že ešte krajší ako z rozhľadne na Veľkej Homoli. Po ceste do doliny som mierne stratil značku, čo sa ale po pätnástich minútach vyriešilo. Tieto končiny už dobre poznám. Cez Taricové skaly som prešiel až na Čermák, nabral vodu a po výstupe na Skalnatú som sa prepracoval až na Pezinskú Babu. Sú tu výborné bufety, v ktorých stojí horalka 25 korún. Radšej som si kúpil párky. Pôvodne som tu niekde chcel prespať, ale do západu slnka ešte taká hodinka a pol chýbala, tak som to potiahol až na rázcestie Tri kamenné kopce, aby som toho zajtra mal menej. Na cieľovej zastávke som stretol osamoteného cyklistu, ktorý sa ma pýtal odkiaľ idem. Nuž, povedať v týchto končinách, že z Dukly, to už naozaj znie pomerne seriózne. Dnes som sa so spánkom príliš nekašľal, rozposlal som sms-ky kamarátom, nech prídu zajtra pozrieť na Devín a ľahol som si do trávy.

Tak je to tu. Posledný deň. Budík mi zazvonil o piatej. Šľacha na nohe ma už od rána dosť bolela a aj som patrične kríval. Divné je, že druhá bola úplne v pohode. Starým známym chodníkom som postupoval smerom na Biely kríž. Po ceste som dojedol poslednú slaninu, stretol zopár danielov a sŕn, dokonca dvoch turistov. Z Bieleho kríža to bola po asfaltkách až po Spariská úplná smrť. Po ceste na Kamzík som stretol zopár vyfintených blavákov, popri ktorých som vyzeral dosť divne. No ale musím si zvykať, veď ma ešte čaká riadny kus cesty rodným mestom. Na Kolibe som sa stretol s Robom, ktorý ma znovu prišiel podporiť na posledný úsek cesty. Smerom na Kramáre z lesa viedol asi 1,5 metra vysoký tunel popod železnicu. Našli sme za ním hovno a feťácke striekačky. Sme v Blave. Hneď za hlavnou cestou sme stratili značku, čo sa počas dnešného dňa viackrát opakovalo, takže sme mapu vyťahovali oveľa častejšie ako v horách. V Bratslave je naozaj dosť na hovno značenie. Červená viedla dosť veľkou okľukou, ktorú som nepochopil, keďže nakoniec neprechádzala ani cez Slavín, ale sa stáčala asi 300 metrov od neho. Po ceste do Slávičieho údolia mojej nohe dali zabrať prudké asfaltkové zostupy. Tu sme sa trochu zamotali so značkou, podobne ako pred Karlovkou a v Karlovke. Tu som mal už toho pomerne dosť. Úsek cez Karloveské Karpaty nebol veru žiadna sláva. Neustále nájazdy komárov znemožňovali akékoľvek pomyslenie na oddych. Navyše rázcestníky...sú tu totálne na hovno s veľkým H. V praxi to vyzeralo tak, že ak rázcestník ukazoval 2:45 na Devínsku Kobylu, o takú pol hodinu ďalej bol rázcestník, na ktorom stálo, že na Devínsku Kobylu je to 2:40. Takto podobne sa to viackrát zopakovalo, až sme narazili na rázcestník, kde niekto, zrejme v pohoršení nad týmto nekompatibilným značením, všetky červené šípky vytrhol. Bolo to asi desať minút od Devínskou Kobylou. Z Kobyly sa naskytol záverečný výhľad. Čaká prudký zostup po chodníčku a neskôr po asfaltke až do obce Devín. Tu už čakali Stano a Aďa. Presunuli sme sa (ja som dokríval) na parkovisko k záverečnému rázcestníku, na ktorom stálo: DEVÍN. Tak nakoniec som predsa tu. Spravili sme záverečné fotky a sadli si do priľahlého šenku. Prišiel aj Gusto a Lucia, s ktorými sme si spoločne poldecom borovičky a pivom pripili na úspešný koniec výletu DUKLA - DEVÍN. Musím povedať, že to bol výborný výletík, ale bol som rád, že som už tu, aj kvôli tej nohe. Veď za štyri dni cestujem do Nízkych Tatier.

Púť z Dukly na Devín naprieč Slovenskom sa mi presne o týždeň po tom ako som dorazil do Bratislavy podarilo spečatiť výstupom na náš krásny národný vrch Kriváň, ktorým som dodatočne dal symbolickú bodku za výpravou.